Komentár: Z kaluže do blata

Dlhoočakávané prvé kolo prezidentských volieb prinieslo pre mnohých neočakávané výsledky. S rozdielom päť percent sa víťazom stal Ivan Korčok, čo mnohých sklamalo, no ešte viac ľudí potešilo. Voliči Pištu Harabina zostali sklamaní jeho trinástimi percentami (čo ale prekvapilo mnohých nevoličov) a ďalší kandidáti zostali na chvoste s hodnotami, ktoré prekonalo aj plnotučné mlieko.

Čo Slovákov ale čaká teraz?

V druhom kole budú o priazeň voličov bojovať Peter Pellegrini a Ivan Korčok. Dva protipóly – kandidát s podporou súčasnej koalície, ktorý má v pláne podržať vládu a občiansky kandidát, ktorý má podporu opozície. 

Ak by populizmus bol človekom, vyzeral by ako Pellegrini. Muž, ktorý ešte pár mesiacov dozadu vyhlasoval, že považuje za zbabelé sa odpratať na reprezentatívnu funkciu ako prezident a nič nerobiť, teraz bojuje o hlasy voličov koalície. Odídenec SMER-u, predseda HLAS-u a predseda Národnej rady svojimi kvalifikáciami momentálne nepripomína človeka, ktorý by chcel bojovať za ľudí, no skôr šaša, ktorý bude tancovať ako vláda píska. Napokon, prezývku podržtaška si vyslúžil z určitého dôvodu. 

Pellegrini je pre mňa zaujímavou osobnosťou. Na MDŽ so svojím jamkatým úsmevom rozdáva karafiáty dôchodkyniam, ktoré mu to zbožne žerú. Veď nám s Ficom sľúbili vyššie dôchodky! Jasné, dôchodcom pridali pár eur na zalepenie očí a sebe toľko, že by z ich platu mohli mesačne živiť jedenásť priemerných dôchodcov.

Na stretnutie s občanmi priletí súkromným lietadlom, namiesto debaty v Rádiu Expres vraj ide do regiónov (a následne bol odfotený na Miletičke a neskôr mal príhovor nie pred jeho voličmi, ale pred ďalšími politikmi) a tvári sa, že je všetko v poriadku. Peniaze na kampaň mu daroval invalidný dôchodca, spoločnosť vlastniacu lietadlo, na ktorom letel, spoluvlastní poslanec strany HLAS. Pohyby na účte, z ktorého hradí prezidentskú kampaň, vraj zverejní v účtovnej uzávierke budúci rok. 

Pellegriniho kampaň je viac menej nijaká. Jediné, o čo sa snaží, je zdiskreditovať svojho súpera tým, že ho označuje za prezidenta vojny. Korčok nás vraj dostane do vojny, keď bude prezidentom. Čo tam po tom, že prezident na to právomoci nemá. Pelle sa veľmi nehrnie do médií a diskusií a keď už tam je, pôsobí veľmi neisto a rozpráva to isté dookola. Následne si usporiada konferenciu s Babišom a rozpráva o dezinformačných médiách, proti ktorým vystupoval nepriateľsky.

Korčok na druhej strane jazdí do regiónov, usporadúva meetingy s občanmi a pôsobí, že sa im naozaj venuje. Na druhú stranu mu trochu „horí za zadkom” – musí sa posnažiť získať voličov všetkých kandidátov, ktorí neuspeli v prvom kole. Stojí za ním nielen opozícia, ale aj zopár kandidátov a bývalých významných politikov. A na moje najväčšie prekvapenie – ešte aj SILVIA KUCHERENKO. 

Aby som Korčokovi len otvorene nefandila, musím sa priznať, že je na ňom zopár vecí, ktoré mi vadia. Jednou z nich je napríklad to, že sa o sebe bojí otvorene povedať, že je feminista. V roku Krista 2024 sa o sebe bojíme povedať, že sme feministi? Boj o konzervatívnu základňu takto môže prebiť množstvo progresívnych voličov. Pre mnohých je dôležitý aj jeho postoj k Izraelsko-Palestínskemu konfliktu, niektorí ho skrz to ani nepôjdu voliť. Zatiaľ čo aj pre mňa je jeho postoj k tomuto konfliktu menším sklamaním (aj keď v niektorej z minulých debát sa vyjadril o niečo krajšie), stále považujem za dôležité ísť voliť.

Jeho kampaň po prvom kole dosť oslabla, stalo sa z nej ačohentizmus. Snaží sa tak zapôsobiť na voličskú základňu ľudí, ktorí toto pravidelne praktizujú, no nevychádza mu to. Títo ľudia ho už dávno majú zaškatuľkovaného ako amerického agenta a z toho sa tak jednoducho nevyvlečie, hoci ním ani nie. 

Mrzí ma, že Slovensko si už dlhé roky musí vyberať medzi malým a veľkým zlom. Ani po rokoch Mečiarizmu a viacerých Ficových vládach sme sa nepoučili a stále sa vraciame k starým zvykom. A ešte viac ma mrzí, že aj po toľkých rokoch si stále volíme politikov, ktorí Slovensko vracajú o sto rokov dozadu, potláčajú všetky minority, ničia kultúru a odrádzajú mladých od toho, aby zostali žiť na Slovensku (paradoxne, tieto slová píšem na ceste z Olomouca domov). 

A preto na záver chcem povedať len jedno – voľte. Nielen srdcom, ale aj s rozumom a ohľadom na budúcnosť našej krajiny.