Prípitok na zdravie dvoch republík

Dňa 1. 1. 2015 uplynulo dvadsaťdva rokov od rozdelenia Československa. Vznikli dva samostatné demokratické štáty. Dnes sme všetci zas spojení cez Európsku úniu. Ako sa nám dnes vlastne „spoločne“ žije?

Medzinárodná politika sa v 1. 1. 1993 hlboko otriasla. Tak hlboko, že aj dnes existujú ľudia, ktorí si to nevšimli. Prvého januára vznikli na troskách jedného štátu dva. Celý svet mal obdobné politické správanie v postsovietskom bloku už zažité – už predtým sa rozpadlo  ZSSR, niekdajší hegemón šťastnej a večnej budúcnosti pre menej veselú polovicu Európy. Rozpadla sa aj Juhoslávia, niekdajší prototyp spolužitia mnohých rozličných národov. V takomto prostredí rozdelenie dvoch tak podobných obišlo svet bez väčších emócií. Však prečo  nie, veď sa u nás nestrieľalo. Hollywoodske trháky sa netočia podľa rokovaní pri stole. Chýba tomu gradácia deja, hamletovské rozhodovanie a lacný, predvídateľný koniec.

Pre Slovákov bol tento rozchod so štátom ďaleko bolestivejší. Museli si zvyknúť nadávať na Bratislavu a nie na Prahu. Viete ako, starí psi sa ťažko učia novým trikom a ešte dnes sa môže stať, že niekomu staršiemu ujde jazyk a namiesto arogantných Blavákov ohovorí arogantných Pražákov. Česi to mali jednoduchšie, pretože nemali takú šokovú terapiu. Zvykali si síce viac nadávať na Ostravákov, ale tých Slovákov bolo, je a bude v Česku vždy dosť.

Slovák v Českej republike ma vždy jednu otázku: „A proč jste se vlastně odtrhli?“. Doma ho potom čaká obligátne: „A čo vlastne u tých Čehúňov chceš?“. Neradno priamo odpovedať ani na jednu z nich. Českých hostiteľov neradno haniť mečiarovsko-slotovskou rétorikou a doma sa nepatrí klamať s tajnou misiou získania vzdelania zadarmo, ktoré využijeme pre večnú slávu Slovenskej republiky, lebo nikomu sa veľmi nechce vrátiť. Radšej mlčať alebo prikyvovať hlavou na obe strany. Obaja navzájom občas povedia na seba niečo hanlivé, ale nemajme si to za zlé. Toľko zlého sme si spolu za to storočie prežili! No uvážte, kedy máme oslavovať? V roku 1918 nám bolo trošku veselo, ale ďalšie dva roky sa na Slovensku bojovalo o republiku. Potom prišiel tridsiaty ôsmy a Česi smútia. My by sme teoreticky mohli oslavovať, ale sme kolegiálni, takže smútime tiež. O rok neskôr detto. Potom je tu rok 1945, keď opäť trošku oslavujeme, ale ani to sa dnes veľmi nenosí. Však vieme prečo.

Rok 1948 oslavujú len špecifické indivíduá, vyskytujúce sa prevažne vo vlastných svetoch. Sovietske tanky v roku šesťdesiat osem neoslavovali ľudia ani vtedy a ani dnes. Nepodlieha to trendom. Posledná osudová osmička, rok 1989, je tiež viac politickou manifestáciou depresie z ponovembrového vývoja a nie žiadna oslava demokracie. Však čo už je v ponímaní našinca lepšou oslavou demokracie ako nadávanie na súčasnú politiku. Vidíte, neveselo si Slováci spolunažívali s Čechmi, skoro ako smolou prenasledovaný manželský pár. A keď prišlo jedno z mála pozitív, teda demokracia, radšej sa rozišli. Demokraticky. Ešte aj v taký zlý dátum, pretože prvého januára všetci ležia doma po oslave nového roku s opicou na jednej strane barikády a s kocovinou v prípade tej druhej. Namiesto šampanského tak tečú šumivé tablety, a namiesto hlasnej hudby len ticho v dôsledku bolenia hlavy. Na druhú stranu, prvý január je lepší ako prvý apríl. Všetci by to brali ako vtip.

Väčšiu časť spoločného života sme prežili v socializme. Socialistická rodina mala vždy svoje deti, niekedy aj politické. Takto sa stal Stalin otcom jednej celej generácie, Brežnev mal svoje vnúčatá, Husák mal tiež svoje deti… Mali aj Česi a Slováci svoje politické „dieťa“? Mali a umrelo v posledný deň roku deväťdesiateho druhého. Tak si radšej svojsky adoptovali svojský raj, mimoriadne príťažlivú Moravu. Tam sa žije vynikajúco, také dobré české pivo, a tak pekné slovenské ženy majú len na Morave. Keď je niekomu ťažko na duši zo života, pre neho sa tu potulujú rôzne svorky ľudí zo Sliezska a Slovenska, pri ktorých si väčšina povie: „Tak, tí to majú ťažké, moje problémy sú vlastne banálne.“ K tomu všetkému sú Moraváci pohostinní a milí, pretože majú slivovicu a víno. Keby mali depresie, tak všetko vypijú a vítajú hostí chlebom a soľou ako my. Platí tak stará glosa, že Slováci by bez Moravákov s Čechmi nevydržali ani týždeň.

Dvadsaťdva rokov po rozdelení si žijeme svoje životy podobne ako predtým. Hranice nie sú, Česi sa môžu sťažovať na Babiša, Slováci v Česku na českých šéfov a Slováci doma na český hokej. Tak si navzájom pomáhame, však keby nebolo takýchto nadštandardných vzťahov, tak si žijeme pokojným životom. Nebyť stále naštvaným by bola predsa nuda!