Správajme sa slušne, ako sa patrí

Na Slovensku je to raz tak. Ako slepí k husliam prichádzame k novému referendu, ktoré vzbudzuje veľkú pozornosť svojou kontroverziou a nutkanie krútiť hlavou nad tým, čo sa u nás deje. V dobe politickej krízy a množstva prešľapov vlády či opozície prichádza občianska téma – homosexualita a manželstvo.

Téma homosexuálov sa dostáva pravidelne na pretras v SR už od roku 2010. Politická strana Sloboda a solidarita totižto vyrukovala v predvolebnom boji aj s programom hájenia práv tejto menšiny v spoločnosti. Netreba mať klamné predstavy a ideály, nič pre nich za krátke obdobie bačovania pri koryte neurobili. Ale prišli s témou, zrazu sa  o nich začalo hovoriť a tradične konzervatívne Slovensko sa začalo viac ako o dane starať o to, kto čo robí, a hlavne s kým, doma v teple postele. Orientácia sa tak stala zo dňa na deň vecou verejnou. Ešte viac však ako politické zneužívanie zo strany SaS téme prospeli tzv. dúhové pochody: práve v roku 2010 prebehol v Bratislave prvý. Keby sme mali ostať pri našej terminológii: Jedného dňa sa konzervatívny Slovák zobudil a zistil, že mu pred domom pochoduje skupinka ľudí s dúhovými vlajkami a samotný konzervatívny Slovák radšej ani nechcel vedieť, čo chcú a čo robia doma. Ale jedno vedel: treba ich zastaviť.

Zo sprievodov sa stala tradícia. Podobne je to aj s protestnými pochodmi, hoci v prípade dúhového PRIDE organizátorka vraví, že má stúpajúcu tendenciu, spontánni demonštranti smutne spomínajú, že na prvom ročníku premrhali skvelú príležitosť im dať všetkým poza uši. Dnes to polícia pekne stráži a nič sa nestane okrem toho, že majú médiá zas o čom písať a sociálne siete opäť zahltí vox populi.

Odporcovia homosexuálov sa však ako ľudia tiež vyvíjajú. Už ich nebaví postávať na námestí s transparentmi a využívať medzery v policajných kordónoch na bitie „buzerantov“. Koniec koncov, za tie štyri roky sami začínajú zakladať svoje rodiny, a veruže otecko vo väzení nepatrí k propagovaným typom tradičnej rodiny. O to viac ľudí sa pridáva svojim podpisom pod petíciu o štyroch otázkach, ktoré nakoniec zaktivizujú 400 tisíc občanov. Medzi mnohými aj autora tejto krátkej polemiky, avšak z úplne iných dôvodov.

Tým dôvodom sú tie podivuhodné okolnosti správania ľudí ohľadom tejto témy. Minimalizoval sa počet ľudí, ktorým je to jedno. Ďaleko viac sa pridáva na jednotlivé strany frontu a zbroja proti sebe statočne. Však máme demokraciu a 400 tisíc ľudí stačí na referendum, tak nech ľud rozhodne. Avšak zabúda sa, že s demokraciou by bolo najlepšie niesť na piedestál spoločnosti aj slušnosť a porozumenie. Je až smutné, že v spoločnosti 21. storočia si ľudia hrubo nadávajú za svoj názor, čo neplatí len na túto tému, ale toto je peknou sondou do problému. Odporcovia referenda osočujú tých, ktorí referendum podpísali, vraj sú to ľudia mentálne v stredoveku. Na druhú stranu padá taká tá klasika o „teplošoch“, „odpade spoločnosti“ a mohli by sme pokračovať ďalej, ale k ničomu to nevedie. Ale to iní nepochopili. V akej slobode to teda žijeme, ak na vyjadrenie svojho názoru potrebujete ochranku pred tými, čo majú iní názor, alebo vás budú všetci urážať, že ste niečo podpísali. A v akej slobode to teda žijeme, ak sa niekto mimo sexuológa zaoberá tým, čo robíme v posteli.

Z oboch strán barikád sa vytratila dôležitá vec – slušnosť. Denne chodíme bez záujmu okolo desiatok bezdomovcov, poškodených ciest, chodníkov a mnohých iných vecí, ktoré sme schopní odignorovať. Niekomu sa nepáči komunistický orloj, ale nejde ho v noci pretrieť farbou. Jednoducho si všetci zvykli neriešiť to. Zabudli sme na voltairovské „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to.“ U nás to skôr vyzerá tak, že nikto nemá právo povedať nič a bijeme sa do poslednej kvapky krvi aby to tak bolo.

Aj ja som podpísal petíciu s referendom, hoci jedna otázka bola vyhlásená Ústavným súdom za protiústavnú. Povedal som si, že pokiaľ niekto chce počuť môj názor, tak ho rád poviem. Nebudem hlasovať podľa doporučení, ale podľa vlastného svedomia, aj keď to množstvo ľudí nerobí. Som proti tomu, aby bolo ústavne zakotvené manželstvo, je nutné vyriešiť všetky právne zväzky aj medzi osobami rovnakého pohlavia, každý má právo robiť si čo uzná za vhodné a verejnosť sa nemá čo starať o to, čo sa deje za zatvorenými dverami, pokiaľ ju to vyslovene nepohoršuje. Ak niekoho baví vykonávať veľkú potrebu v kuchyni pod stolom, tak nech to robí doma, ale nech svoj zvyk neťahá do reštaurácie. Naučme sa konečne žiť vedľa seba ako ľudia, akceptujúci iných ľudí a nie ako masa večne rozhnevaných jedincov.

Koľko rodín na Slovensku je kompletných? Koľko je slobodných mamičiek, detí v detských domovoch, rodičov alkoholikov, domáceho násilia, finančných prostriedkov, príspevkov od štátu pre mladých a podobne? Stále si niekto myslí, že najväčší problém zachovania tradičnej rodiny je to, že tu existuje skupina ľudí, ktorá jednoducho „nie je na to opačné pohlavie“? Keby každý homosexuálny pár zobral z detského domova po jednom dieťati a adoptoval si ho, zahrnul ho láskou a dal mu možnosť sa realizovať, dal by mu zázemie a podporu pri kariérnom raste, tak by to stálo za zmenu ústavnej definície manželstva. Pomenujme problémy rodín správne, a hlavne: buďme konečne ľudia, diskutujme na úrovni a riešme problémy slušne.

PS: Pochopiteľne choďte všetci Slováci 7.2.2015 hlasovať, keď sa nás niekto za 6,3 milióna eur niečo pýta, tak mu slušne odpovedajme.