Komentár: (Ne)Žitie na intráku

Vysokoškolský život je údajne zábavou. Jediné, čo vraj robíš je párty, párty, párty a ešte raz párty, medzi tým občasná prednáška, na ktorú samozrejme prídeš rozbitý. Bývaš na mieste plnom super ľudí, skúšky dávaš na samé áčka a samozrejme odídeš s červeným diplomom. Úplný american dream, ne?

Akurát že vôbec. Ktokoľvek tento školský stereotyp vymyslel, určite neštudoval na českej alebo slovenskej vysokej škole. Priemerný študent je totiž rád, že si raz za mesiac môže dovoliť ísť na jedno do krčmy – v horšom prípade mu zostáva len sledovať každú akciu na alkohol v neďalekých obchodoch s potravinami. Divoké párty sú výsadou začiatku a konca semestra a výnimočných udalostí, ako je pristátie ubytovacieho štipendia na účte.

Ubytovanie je kapitola sama o sebe. Myslela som si, že po ubytovaní na strednej škole ma už nič neprekvapí. Stredoškolský internát bol krásna sivá komunistická kocka vybudovaná v osemdesiatych rokoch. Takmer všetko zariadenie si držalo svoju historickú krásu aj toľké roky po vybudovaní. Len steny občas pretreli bielou farbou, aby izbe dodali nový nádych. Tento intrák mi neskutočne znížil nároky. Slovami klasikov – the bar was in hell.

Olomouc mi dodával nádeje. Zo všetkých strán som počúvala chvály na vysokoškolský život, voľný režim, super bývanie a sociálny život. Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú, a takto pekne Univerzita Palackého spievala aj mne, keď mi na stránke ukazovala krásne fotky nastajlovaných uprataných izieb, pekných študovní a uprataných lesklých kuchyniek. Zvyknutá na jednu obhorenú kanvicu a večne nefunkčnú dvojplatničku som bola viac nadšená, než Ficovoličky z karafiátov.

Po nekonečnom boji s ISKAM-om, konečnom zaplatení rezervačnej kaucie, dileme, čo všetko si zbalím a trojhodinovej ceste do Olomouca s plným kufrom v aute som dorazila do môjho vysnívaného mesta. Päťhviezdičkový Hilton teda koleje neboli, no žiť sa tam dalo. Spolubývajúce som celkom vyhrala, na posteli sa dalo spať, stôl a stolička držali v jednom kuse, skriňa mala miesta akurát a chladnička chladila. Čo viac som si mohla želať?

Spolužitie s inými ľuďmi nikdy nie je jednoduché. Hlavne, ak ide o zdieľanie priestorov ako sprchy a WC. Moja kolej ponúka šesť – z toho jedna je zamknutá, čiže vlastne päť – spŕch, cca 10 umývadiel a šesť wéciek. Zdieľa nás ich spoločne dosť veľa ľudí, no napriek tomu sa mi nikdy nestalo, že by sa mi neušla sprcha či wc.

Horšie to je ale s hygienou niektorých ľudí. Človek by povedal, že keď žije medzi dospelými ľuďmi, budú mať jeho spolutrpitelia aspoň elementárne hygienické a spoločenské návyky.

Hovno!

Bohužiaľ, doslova.

Nie raz sa mi stalo, že niektorá z pôvabných dám, ktorá svoju dôležitú prdel doniesla do kúpeľne, zabudla po sebe spláchnuť. Nič nie je krajšie ranné voňavé prekvapenie, ako pozdrav od neznámeho ctiteľa. Občas sú prekvapenia na WC ale aj príjemné – ako napríklad dve rolky toaleťáku, ktoré niekto nechal na okne s odkazom, aby sme ho v núdzi použili.

Sprchovanie je tiež gurmánskym zážitkom. Niektoré osoby sa totiž v škole nenaučili čítať. Možno taktiež trpia selektívnou slepotou a dočasnými výpadkami čítania. Inak si neviem vysvetliť, ako dokážu prehliadnuť obrovský nápis „Prosím, po sprche vyťahujte vlasy z odtoku!”. Nič nie je krajšie, než keď si po sprche vyťahujem mojich päť vlasov a spolu s nimi vytiahnem cudziu guču. S takým množstvom genetického materiálu by som mohla naklonovať celú armádu a ovládnuť Olomouc. Spoločná kuchyňa tiež nie je výhrou. Ľudia totiž stále neovládajú základy utierania kuchynskej linky aleb dvojplatničky. Nehovorím o hubkách ponechaných v drese, z ktorých nakoniec vyrástli zelené rastlinky.

Najväčším nepriateľom priemerného študenta je Eduroam. Túto sieť chytíte na každom náhodnom mieste v Olomouci, no vo vlastnej izbe? Ani omylom. Spravili si sieť a potom sa im tam pripájali študenti! Samozrejme, nefunguje práve v momente, keď treba na poslednú chvíľu odovzdať úlohu či vyplniť test, ktorý bol na domácu úlohu. Bez nekonečných dát je aj utrpenie nekonečné.

No mojím najväčším šokom bola bezpečnosť. Internát, na ktorom bývam, totiž nemá vlastnú vrátnicu. Samozrejme, potrebujete kľúč a isic, aby ste sa dostali dnu, no mnohým ľuďom je jedno, koho za sebou pustia a nevadí im ani to, že ten človek vyzerá, akoby študoval už minimálne piateho bakalára alebo neštudoval vôbec. Ruku na srdce, každý si občas na intrák donesie návštevu, ktorá tu nie je trvalým obyvateľom. Problematické sa to však začína stávať v prípade, keď návštevník nie je vítaný.

Hoci sa nepovažujem za paranoidnú, po dňoch, kedy sa nám po chodbách potulovali náhodní ľudia, ktorí sa následne snažili vlámať do cudzích izieb a rozhadzovali veci v kuchynke, sa pozerám za každý roh dvakrát. Predtým som sa zvykla v izbe zamykať iba na noc, po novom sa zamykám aj počas dňa, všade so sebou nosím kľúče a som omnoho viac obozretná. Je smutné, že vedenie kolejí potrebovalo takýto desivý incident na to, aby sa zamerali na bezpečnosť kolejí. Opatrenia následne prišli okamžite – bezpečnostná služba na vrátnici, ktorá dôsledne kontroluje každého, kto prejde dverami, obnovenie vrátnice, výmena kľučiek dverí za gule a väčšie dohliadanie na bezpečnosť.

Nech sú slovenské staré intráky akékoľvek nechutné, jedno sa im musí nechať – sú extra bezpečné. Na manželáky v Bratislave sa totiž často nedostanú ani tí, ktorí tam bývajú, nie ešte cudzie osoby. Vrátnici neveria nikomu okrem vlastného nosa medzi očami. Starší pán, ktorý bol vrátnikom na mojom stredoškolskom internáte, nás všetkých poznal ako vlastné ponožky a nedovolil prejsť ani neohlásenej muche. Dostať sa po tom, čo ste zabudli kartičku? Boj.

No hoci sa na kolejích možno bojím o vlastných život, Olomouc je dosť krásny na to, aby mi to vynahradil.