Neplačme nad Slovenskom

Kupujeme CT prístroje, obchvat Bratislavy, legendárnou diaľnicu a nedokončené stavby predražené v stovkách percent ceny. V poslednom čase sa na internete opäť objavujú porovnávania s Viedňou v prípade obchvatu a naštvané hlasy. Prečo je to u nás tak predražené? Prečo všetko funguje na Slovensku inak ako na západ od Devína?

Jedným z najlepších románov aktuálnej slovenskej literatúry je trojdielne dielo Petra Pišťanka Rivers of Babylon. Dušan Taragel, jeho dlhoročný spolupracovník, označil vydanie prvej časti za koniec 19. storočia v slovenskej literatúre. Písal sa rok 1991 a obsahom knihy nemohlo byť nič iné ako ponovembrové udalosti. Príbeh je výsmechom a zároveň desivou cestou kuriča Rácza a veksláka Urbana do podnikania a vysokej politiky. Z jednoduchého vidieckeho burana Rácza sa stáva kurič v hoteli a v čase chaosu využíva svoju moc na získavanie rôzneho luxusu z Tuzexu, a podobne. Postupom času mieri vyššie a vyššie, stáva sa cteným a veľaváženým podnikateľom. Na tomto príbehu je najdesivejšia jeho pravdivosť: Niečo podobné sa v Slovakistane deväťdesiatych rokov pokojne mohlo stať. „Kuriči sú vo vláde, v parlamente a na ministerstvách!“ je hláška výborne ironizujúca naše zastúpenie aj v súčasnosti.

Človek je profesionálnym politikom zväčša preto, že má ambície a nič iné mu poriadne nejde. Z neúspešného nemeckého kníhkupca sa vykľul Karl Herman Frank, z mnohých slovenských “kvázipodnikateľov” a nastrčených figúriek sa stali ľudia ovládajúci celú republiku. Za dvadsaťdva rokov fungovania štátu sme fázu chaosu stále neprekonali, hoci sme už oslavovali pád mečiarizmu, koniec uťahovania opaskov aj Ficovu prehru v prezidentských voľbách.

Čím ďalej tým viac sa ukazuje, ako je slovenská politika prepojená s najbohatšími podnikateľskými špičkami. Gustáv Murín ich nazval mafiou bielych golierov a vo svojej knihe ich zaradil ako pokračovateľov drsných mafiánskych praktík z čias mečiarizmu. Chcete zmenu? Odíďte. Stále viac a viac sa ukazuje, že nemáme koho zvoliť. Menia sa farby, zmluvy ostávajú, peniaze sa točia. Súčasná jednofarebná vláda síce mení skompromitovaných ľudí, ale len v prípade, že jej prihára. Traja ministri školstva za jednu vládu, to trošku pripomína tri rakvy behom jednej päťročnice ZSSR, ktorá vyšvihla k moci Gorbačova. Ten začal s reformami, zakázal občanom piť, tí vytriezveli a na čele s ruským opilcom celý zväz zvrhli. Bohužiaľ, Slováci pravdepodobne netriezvejú, respektíve iba raz za čas, čo sa ukázalo v rozpätí tých dvoch desaťročí len v rokoch 1998 a 2014.

Odpoveď na otázku, prečo u nás nič nefunguje tak ako na západe je jednoduchá: dokázali sme degradovať celý politický systém, vlastnú morálku sme nevytiahli z pazúrov socializmu a začali sme byť ľahostajní ku všetkému čo sa u nás deje. Slovné spojenie „občianska spoločnosť“ sa stalo urážkou. Takisto aj označenie lobista u nás nie je povolanie, ale vulgarizmus, či výčitka. Nečudujme sa, že za cenu zimného štadióna v Bratislave by v Nemecku postavili dva. Nedivme sa, že za cenu obchvatu Bratislavy, by obtočili Viedeň cestami dvakrát. Nečudujme sa, že za cenu opravy starej železnice Bratislava-Košice by postavili vo Francúzsku novú, a k tomu aj prispôsobenú pre TGV a nie na 160 km/h ako my. Nepozastavujme sa nad tým, že za cenu tunelu Dubná skala by Taliani a Rakúšania prevŕtali svoje hory skrz-naskrz. Toto všetko sme dovolili vytvoriť a zakoreniť v našom štáte a v našich hlavách snáď naveky.

Možno by sme sa mali poučiť, začať sa naozaj zaujímať o samých seba a o svoju históriu plnú chýb. Krásne nastavili zrkadlo našej spoločnosti Hronského Jozef Mak alebo Pišťankova Muzika a Rivers of Babylon (obidve diela boli sfilmované, pričom hlavne Nvotova Muzika patrí k tomu najlepšiemu, čo bolo u nás natočené po revolúcii). Mohlo by to pomôcť, podobne ako počúvanie starých a múdrych ľudí. Ako je napríklad Milan Lasica, ktorého meno zneužíva občas niekto na rozposielanie pamfletu o krásnom živote za socializmu, ktorý nám dnešná doba zničila. Žijeme v začarovanom kruhu. Alebo krajine. Môžete si vybrať.

Na záver niečo z filmu Muzika, odohrávajúceho sa v Zapadákove pri hraniciach s imperialistami v dobe socializmu. Hláška si získala pomerne veľkú popularitu.