Karol Polák chcel bežcov, privolal ich do politiky

Vládnu bez škandálov, pretože si žiaden z nich nepripúšťajú. Ich politika je zatĺkanie, osočovanie, hrubosť a arogancia najhrubšieho zrna. Podľa ich vlastných slov sú obeťami útokov zlej opozície a médií, večne nespokojnými s ich vládou, pretože bažia po väčšej moci. Ale oni sú predsa tá pevná dobrá vláda zvolená ľuďmi. Je teda niečo zhnité v štáte slovenskom?

Voľby v roku 2012 boli veľkým paradoxom. Viedli sa v atmosfére kauzy Gorila, ktorá otriasla verejnosťou ako žiadna iná kauza predtým. Tisíce ľudí na námestiach dúfali v zlepšenie podmienok pre život, zmenu politiky a rétoriky predstaviteľov vlády a opozície, dúfali v jednoznačnú zmenu k lepšiemu. Nakoniec sa ukázalo, že samotné protesty boli organizované rôzne spolitizovanými ľuďmi. A aby toho nebolo málo, voľby vyhral jediný vrcholne činný politik, ktorého meno sa v kauze spomína a to dokonca s nadpolovičnou väčšinou. Aj keď je nutné podotknúť, že väčšina spisu Gorila sa venuje pravici. Mnoho Slovákov zosmutnelo, na najbližšie štyri roky Fico nielenže nepustí opraty moci z rúk, ale umlčí aj akúkoľvek kritiku. Už na začiatku vyhlásil svoju vládu ako vládu bez škandálov. Lenže sa im nepodarilo všetko ututlať.

Piešťany sú malé mestečko na západe Slovenska, kde okrem kúpeľov a legendárnych raperov Rytmusa a Ega z kapely Kontrafakt nič významné nie je (aj to je ale dosť). A aj tieto skutočnosti zapadajú do príbehu jednej z mála verejne dokázaných káuz za vlády strany SMER-SD. V miestnej nemocnici kúpili niekoľkokrát predražený prístroj CT. V dozornej rade, ktorá tento nákup odobrila, sedel okrem iných aj Michal Straka, už vyššie spomenutý pod pseudonymom Ego. Jeho vyjadrenie prostredníctvom videa sa stalo legendárnym a dokonca sa dostalo aj do parlamentu. V nasledujúcej diskusii sa poslanci často nechávali uniesť vulgárnymi prejavmi v štýle rytmu ich ega a premenili odvolávanie Róberta Fica zo straníckeho zjazdu strany SMER-SD na pohostinstvo štvrtej cenovej skupiny.

Prejav Igora Matoviča s pustením videa rapera Ega:

Nasledovali protesty opozície a ľudí v mestách ako Košice alebo Bratislava. Všetci chceli hlavu predsedu parlamentu, ktorého meno figuruje vo firme dodávajúcej CT prístroj do Piešťan. Vo vyjadreniach pána Pavla Pašku došlo na viacero vecí, od vecných argumentov až po logiku. Ale kúsok sebareflexie prišiel až po niekoľkých dňoch skandovania rôznych hesiel pred jeho vilou. Historicky prvý príznak sebareflexie vo vládnej strane u človeka, ktorý nie je len obyčajným bielym koňom.

Život na Slovensku tak pokračuje ďalej, protestujúci sa stále stretávajú proti Ficovi, ktorý už pohrozil vlastnou demisiou, čo v konečnom dôsledku prospelo hlavne predajcom alkoholu. Tu však môžete všetci vidieť, ako vyzerá politika strany SMER-SD. Premiér nepriznáva vlastnú chybu, omyl strany ani pochybenie straníckych organizácií. V jeho osobe a strane nie je priestor na uznanie niečoho takého. Opäť len agresívne a arogantne vystupuje v médiách, osočuje novinárov a opozíciu. Svojim odchodom len straší verejnosť, pretože podľa neho by Slovensko postihla katastrofa. Zuzana Piussi svojho času natočila dokument Od Fica do Fica. Ja by som dnes k tomu pridal otázku „Čo po Ficovi?“. On sám má rôzne katastrofické scenáre, pretože jeho strana je stranou dobrých zamestnancov, ktorých vedie on. To nie je strana politikov a jej prípadný pád by spôsobil pád celej ľavice, ktorú tak už vyše jednej dekády poctivo deštruuje. Strana SMER-SD je obyčajná populistická strana, ktorá sa spolieha len a len na svojho predsedu. Bez ohľadu na jeho vyjadrenia o odchode z politiky, tak skoro k tomu nedôjde. Nikto iný nemá totižto takú podporu, aby hájil záujmy mecenášov a sponzorov strany v takom rozsahu, ako sa to deje dnes.

Samotná opozícia je viac na smiech voličom a to platí aj pre tých pravicových. Rozpadá sa úplne sama, neustále vznikajú nové frakcie a strany, pričom pokiaľ sa objaví podobne silná osobnosť ako kandidát na prezidenta Radoslav Procházka, hneď vyjdú na povrch jeho praktiky á la strana SMER-SD. Tak sme to dopracovali do situácie, kde niekdajší minister vnútra odkladajúci vyšetrovanie kauzy Gorila stojí na námestí s megafónom a kričí, aby kauzu vyšetrili. A pritom sám bol najvyšším predstaviteľom policajných zložiek, ktoré viedli proti niekdajším demonštrantom tvrdé zákroky.

Nikto tak nevie odpoveď na otázku „Čo po Ficovi?“  okrem neho samotného. Táto otázka sa stáva pomaly rovnakým zúfalým klišé ako výkriky „Quo vadis Slovensko?“. Aká sme to krajina, keď zlodej verejne kričí chyťte zlodeja a ešte mu pritom rastú preferencie. Aká sme to spoločnosť, kde dvadsať päť rokov po revolúcii je stále najvyššou mravnou zásadou komunistické: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu?“ Asi sme národ bláznov, keď v tom žijeme a naivne si myslíme, že zmena k lepšeniu príde prostredníctvom starých kádrov. Asi aj v tomto prípade bude platiť to puzovské: pre bláznov smrť. Opäť len s dôvetkom, že treba platiť dane na udržiavanie socialistického raja uprostred strednej Európy.

Slovenská politika je tak vedená ľuďmi, ktorí jej len škodia a vôbec neprospievajú. Lenže platí to nielen pre vládu ale aj pre opozíciu. Najznámejší slovenský športový komentátor Karol Polák svojho času povedal o nemeckom bežcovi Manfredovi von Kokotovi, „keby sme mali aj my doma viac takých Kokotov“. Dnes, po mnohých rokoch, ich tu máme viac než dosť. Škoda len, že nevyhrávajú toľko olympijských medailí.