Socializmus vlastnou hlavou

Publikováno 5.12.2014 - Matúš Krátky - Archiv

V roku 1968 došlo k niečomu, čo málokto očakával. Istá skupina vo vnútri KSČ sa pokúsila poľudštiť nereformovateľný režim, ktorého jediným lepidlom sa stali pásy tankov a sladké reči Moskvy. O tridsať rokov neskôr už bol niekdajší veľký strážnik východného bloku v procese rozpadu, ktorý spôsobili reformné pokusy. Väčšia iskra však preskočila na ostatné krajiny, medzi nimi aj Československo. To sa rozhodlo radšej búrať ako rekonštruovať, čo je pri domoch v zlom stave úplne normálny jav. Zabudlo tak na nejakú ľudskú tvár socializmu, ktorá sa vytratila medzičasom do prepadliska dejín, a nastúpila zložitú cestu k demokracii. A s ňou prichádzajú riešenia „vlastnou hlavou“.

S bývalým režimom skoncovali nežne, k usvedčeným stúpencom boli nežní a vrhli ich do rúk demokratických volieb a tým pádom ľudu, ktorého moci sa režim najviac obával. Svet slovenskej politiky sa stal farebnejším, pluralitnejším a každý mal zrazu plné ústa fráz dobrej a šťastnej budúcnosti, pričom si všetci dávali dobrý pozor aby nedodali, že so Sovietskym zväzom. Polemizovať kto je horší, či modrý komunista alebo oranžový, je úplne zbytočné. Skôr sa musíme pozrieť, čo súčasná oranžová jednofarebná vláda koná tomuto štátu a tejto krajine.

Keď Fico nastupoval do úradu premiéra v súčasnej vláde, popieral tým svoje vlastné slová o zotrvaní v politike. Ukázalo sa, že napriek jeho bolestiam chrbtice si nenechá jednofarebné šafárenie štátnymi prostriedkami ujsť. A tak s veľkou dávky irónie a citovaním hlasu podobného Ficovi môžeme skonštatovať, že sa začala nová éra v slovenskom politickom živote. Riešenia však ostali podobné tým, ako keď hlas podobný pánovi premiérovi zaobstaral vlastnou hlavou niekoľko miliónov.

Konečne, Slovensko sa zaradí k iným európskym krajinám, ktoré takto veľkodušne sponzorujú potencionálne sociálne slabšie vrstvy obyvateľstva. Na tomto nápade, pokiaľ prijmeme sociálne zmýšľanie, nie je nič zlé. Ale ako napovedajú naše dejiny, akákoľvek zaujímavá a dobre vyzerajúca myšlienka v slovenskom (prípadne uhorskom alebo československom) prostredí degraduje na príšernú záležitosť. S cestovaním zadarmo dáva štát hlavne priestor na ďaleko voľnejšiu manipuláciu s cenami lístkov a dotáciami na nich. Kto si myslí, že číslo trinásť miliónov je konečné, je z môjho pohľadu naivným človekom. Verejnosť stratí kontrolu nad cenami, pretože málo kto do nich vidí. Keby zrušili študentské zľavy, alebo paušálne zdvihli poplatky, ľudia by boli rozhodne nespokojní. Takto však môže byť s cenou manipulované hocijako, však veľké množstvo cestujúcich bude jazdiť zadarmo. Tých umlčia a buriči sa buď prispôsobia a nakúpia vo veľkom karty na zľavu, alebo presedlajú na iný typ dopravy. Jednoduché slovenské riešenie vlastnou hlavou. Niekto niečo vymyslel, niekto z toho môže niečo mať a hlavne, že pred voľbami do samosprávnych orgánov je nejaká politická bomba. Môže niekto pochybovať o úspechu vládnucej strany, keď opozícia prakticky neexistuje a frustrovaný volič radšej ostane doma (vynecháme tu istú skupinu, ktorá k urnám pôjde a zvolí si za zástupcov radikálnejšie zmýšľajúcich ľudí)?

Z môjho pohľadu veľkodušná ponuka vlády na cestovanie zadarmo nie je vôbec šťastným riešením. Možno je tomu tak v iných krajinách, od Holandska po Škandináviu, ale v týchto krajinách aj samotní ľudia úplne inak zmýšľajú a využívanie systému vo svoj prospech u nich má úplne inú podobu ako v našich končinách. Dokedy však bude možné stavať „smerácky“ model socializmu na Slovensku? Dokedy má táto malá krajina na periférii EÚ zdroje na to, aby kryla populistické a socialistické riešenia? Pretože efektivita podobných systémov inde spočíva hlavne v schopnosti ľudí pracovať pre fungujúci štát. Slovensko nemôže nabehnúť na škandinávsky model sociálnej politiky, lebo to tu nie je zakorenené a zaužívané v praxi. Za vyše dvadsaťročnú existenciu Slovenskej republiky sa preklenúť problémy minulosti nepodarilo, všetko skončilo na polovičatom riešení, kde pri každom striedaní vlád dochádza k značnému prekopávaniu politiky. Tu je odpoveď na otázku, dokedy vydržia vlaky zadarmo. Kým Fico naozaj z politiky neodíde alebo nepríde jeho strana o moc. Obidve varianty sú v súčasnosti však veľmi nepravdepodobné, hoci sám svoj odchod neustále avizuje.

Súčasné SMER-ovanie republiky sa mi vôbec nepozdáva, pretože kombinácia vládnej politiky a neutíchajúcej potreby obrať štát o peniaze môže mať neblahé následky. Súčasný socializmus vlastnou hlavou nielenže znevýhodňuje mnohé skupiny obyvateľov (v prípade vlakov napríklad pracujúcich), ale hlavne poškodzuje záujmy štátu na rôznych poliach. Terajšia vláda premiéra Fica je skôr vládou nezodpovednosti voči krajine, občanom, medzinárodným partnerom a mnohým iným.